V očiach sa nádej pomaly stráca,
na tvoju tvár je smutný pohľad,
srdce sa chystá žiaľom vykrvácať,
cítiť to z teba, že potrebuješ objať.
Čas uteká jak z kopca, rýchlo,
v spomienkach topíš sa, čo s tebou ďalej bude,
najprv ťa prudko a presne niečo pichlo,
a teraz ti chce srdce vyskočiť z hrude.
Kto postaví ten dôležitý most nad priepasťou?
Kto nakreslí krajší nový deň?
Kto potrie hlboké rany hojivou masťou?
Kto zažne svetlo tam, kde doteraz bol tmavý tieň?
Kto vytiahne trosky premočené z mláky?
Kto príde tam, kde nik nechodí,
zapáliť oheň a rozoznieť sláky?
Možno raz taký zázrak sa ti prihodí.
Celá debata | RSS tejto debaty