Kde brať tú silu, ak človek spadol na kolená?
Tak túto otázku si kladie mnoho mladých, starších aj starých ľudí, keď prídu chvíle, ktoré zanechajú stopy zármutku. Kam ísť, s kým a ako?
Pesimizmom zahalené dni zahmlili všetky tie možnosti, ktorých by sme sa mohli chytiť, alebo od ktorých by sme sa mohli odraziť. Často prehliadneme aj to, čo máme priamo pod nosom, či to čo sa nám tak presvedčivo ponúka.
Nehovorím, že náplasť na tie rany a ranky som objavil práve ja, mám to z literatúry a po dnešnom dni aj z vlastnej skúsenosti.
Tak málo vedia, a často krát im tak dokonale nerozumieme čo nám chcú povedať, no to čo nám dajú sa nesnažia vôbec kúskovať, a tiež dávajú aj keď máme nadbytok.
Tie malé stvorenia, ktoré sa nerozvážne mamy snažia zahubiť či odoprieť im pocit bezpečia svojej hrude. Áno, sú to deti. Malé ručičky a množstvo skomolených slov, večne usmiate a hravé.
Dávajú zo seba všetko pre svojich najmilších a nečakajú nič naspäť. Tú krásnu vlastnosť by im mohol závidieť nejeden dospelák.
Zvedavé pohľady, šantivé očká a veselá tvárička, na ktorú keď náhodou vybehnú slzy, hneď vie kam sa schovať pred zlým svetom. Ak na oplátku vrátiš kúsok svojho tepla a ponúkneš bezpečie, je isté, že ťa zahrnie láskou a energiou, ktorá človeku tak často chýba.
Najlepší obchod, ktorý kedy môže človek urobiť a o financie tu vôbec nejde. Obetuješ čas a všetko ostatné sa stane viacnásobným, pretože tie malé stvorenia si to všetko vážia a bez váhania ti to opätujú.
Odporúčam ti preto drahý čitateľ mať v svojej blízkosti takého malého kamoša, ktorý ti spestrí všedný deň a ukáže ti, že v tej uponáhľanej dobe vyhrávajú maličkosti, ktoré znamenajú najviac.