Verše všedného života

Niekedy má človek veľkú smolu,
príde vtedy, keď to vôbec netreba,
práve keď chcel kráčať s niekym spolu,
na piedestál k hviezdam do neba.

Myšlienkové pochody sú nad priepasťou,
nádej je na sklonku života,
potrieť rany môžeš azda času masťou,
keď ostane v duši prázdno, samota.

Domček z kariet ktosi podpálil,
zahasia ho iba slzy sklamania,
popol z kariet odvial vietor do diali,
stratilo sa privilégium lietania.

Často samotou bezcieľne blúdim,
a hľadám lúče, ktoré budili ma,
chvíle keď som sa k nej túlil
vystriedal len pocit chladu, zima.