V batohu zbalené všetky veci,
vydať sa chystá niekam do diaľky,
telom tu si, no v duchu nie si,
myšlienky prehrávajú dookola šťastný koniec rozprávky.
Telo je zranené, srdce neprestáva bolieť,
hojivých ovínadiel nieto vôkol seba,
na to, aby znova začalo láskou horieť,
bude nutný asi iba zázrak z neba.
Nádej sa stratila v bezsennej noci,
mesiac si zasadol na nebeský trón,
padajúca hviezda v nej vyvolala zvláštny pocit,
Bože môj, povedz mi, príde už konečne on?
Nejaký Martin na bielom tátoši,
alebo z diaľky tajuplný Michal,
ktorého poznajú všetci moji kamoši,
čo rád by za mňa hoc aj dýchal.
Nezáleží aké budú jeho krivky,
narovinu k Pánu Bohu hovorí,
stačí aby mal so sebou také sirky,
ktorými mi zažne v hrudi svetlo,
nech ten plameň lásky znova rozhorí.
Iba jedno prianie v srdci nosím,
nech sa lepšie životom mi kráča,
všemohúci Bože vrúcne prosím,
do cesty mi pošli takéhoto podpaľača.
Celá debata | RSS tejto debaty