Pokorne sklonená v chráme počúva kázne,
nepokoj lomcuje telom plným bázne,
z modlitby úprimnej vykríkla rázne,
Prečo práve mne, to myslíš vážne?
Zobral si ku sebe anjela, čo strážil ma tu na zemi,
asi bol tento svet preňho príliš zlý,
ale prečo práve mne, tak povedz mi?!
Prečo sa rozísť musia tí, čo spolu žili svoje sny?
Svetielko v dlani žiari sťa rozkvitnutá lúka,
zjazvená duša stoná v mladej pani,
skrýva ho, až ho vietor nerozfúka,
nech svieti keby blúdila si tmami.
Svedomie zabúcha na brány mysle.
na vrátka komnaty s úmyslom dobrým,
že zákon nás nechráni ako sysle,
preto nájdime k sebe cestu sťa most, ako bobry.
História poznačí si písmom hrubým,
aj napriek chvíľam prežitým v okovách,
že nezabúdaš na to, ako sa má niekto druhý,
s mozoľmi pomoci, ochotne na rukách.
Celá debata | RSS tejto debaty