Emócie hojdajú sa zhora dole,
úsmev sa z tváre stratil ktovie kam,
v samote k nebesám tlmočíš spoveď,
prečo v sebe držíš slzy veľké ako makadam.
Duša tak bolí, že hľadáš dôvod prečo ísť,
dookola sa pýtaš: „Ako Pane Bože? „
Obrátiť svojho príbehu ďalší list,
vytiahnuť z hrude v jede namočené nože.
Ako zas vstať máš, keď každý pohyb je tak ťažký?
Všetci sú ticho ako aj vnútorný hlas.
Či nádej ešte nezomrela na dne fľašky?
Ako byť „strong“, nech máš pevné kroky zas?
Možno tá cesta vedie cez útechu v Bohu,
možno s niekým, kto ti podá pomocnú ruku,
vykročiť osudu v ústrety tú správnu nohu,
a nájsť správny smer aj v tom rušnom hluku.
Asi fakt treba zo dna vyškriabať poslednú odvahu,
zatnúť zuby a siahnuť na dno svojich síl,
otvoriť do budúcna nové dvere, vstúpiť odrazu,
nech sny, čo v mysli zadriemali, skutočné sú, real.
Celá debata | RSS tejto debaty