Keď dohoreli v krbe ťažké polená
a z lúky zmizol mrazu nemý chlad,
zem precitá – dychom slnka opojená,
začína tichú pieseň oživovať zas.
Už vietor odniesol tie prázdne sľuby zimy,
v tanci včiel a víl sa chveje jarný jas.
I dravec na nebi s krídlami nehybnými
v tichosti stráži ten vzácny, prítomný čas.
Matička Zem si sype puky do dlaní,
v koreňoch pulzuje jej skrytá, mocná sila.
Z čítania v steblách nás nikto nezhaní,
kým v každom zrnku múdrosť rozbalila.
Rozčesala si vlasy dychom starých stromov,
tvár zmyla dažďom, čo z nebies ticho klesá.
Keď slnko na poludnie vráti sa zas domov,
v kráse sa zastaví a celá rozkvitne sa.
Celá debata | RSS tejto debaty