Niekedy krátka, niekedy cesta dlhá,
kráčame, vezieme sa dinom-danom,
schová sa slnce, zamračí sa nebo a je mlha,
zaraz ťažšie je prejsť k cieľu bránou.
S ohníkom v srdci,
s teplom v dlaniach,
nevadí že už nie sme krpci,
život nie je už hra na želania.
Staviame pevnosť, no skúsenosti nenájdeme na chodníku,
na teplý chleba zarábať si chodím do podniku.
Človek sa z času na čas cíti dobitý,
rad vrátil by sa k domácemu obyčaju,
v zavretých očiach našiel tie správne pocity,
sadol si doma k stolu k lipovému čaju.
Kde však je doma? V jednej chyži?
Či na fronte medzi jungend gestapom?
Určite tam kde nik ti neublíži,
ani tam kde musíš byť slušným meštiakom.
Domov má úkryt v duši tvojej,
tam cesta vedie cez rozprestreté ruky,
pocit, že čo je moje, je aj tvoje
ponúkneš prosto hocikomu, bez záruky.
Celá debata | RSS tejto debaty