Verše všedného života

Vznášam sa do nebies, adrenalín stúpa,
od strachu mi srdce spadlo do gatí,
Skočiť z tej výšky, myšlienka hlúpa?
Som viac posratý, či dojatý?
Neviem, stúpam…

Preťal som oblaky, pocity vo mne lomcujú,
vtáky jak anjeli lietajú,
v povetrí vetriská obcujú,
šanca na bláznovstvo sa sama núka.

Skočil som z výšky,
návrat už teraz nie je späť,
vôkol mňa azúrová obloha,
telo som zveril do rúk náhode,
vychutnávam si prenádherný let,
zatiaľ je všetko v pohode.

Padám k zemi a zrazu je všetko blízko,
len ticho a gradujúce pocity,
neviem či nie som príliš nízko.
Pristanem hladko, či ostanem dobitý?

Ešte si vychutnávam chvíle bez tiaže,
vyplo mi náhle ukrutný tok mysli,
mám možnosť odviazať sa, tak sa odviažem,
nádej mám v rukách, hádam nedôjde mi kyslík.

Pristál som pevne na zemi,
vďaku Bohu očami som poslal do nebies,
hreje ma pocit blažený,
to čo som odkladať chcel,
iste zvládnem ešte dnes.