Verše všedného života

Blúdiaci pán v plášti plnom prachu,
vo vnútri svojom dusí zlosť,
žalúdok prázdny a v ústach pachuť,
už dobieha ho vlastná minulosť.

V čase keď deti svoje naučiť mal, jak byť počestný,
sklamal ženu, vlastne sklamali sa navzájom,
nepomohol ani prosiaci syn na kolenách,
rozhodol sa, že opustí podnájom,
miesto detských prianí rozhodol sa, že si splní svoje sny.

Každá cesta bola íná do podrobna zistil,
no on zmeny odmietal vždy tak zaryte tvrdo,
´´Ja zostanem stále taký istý!´´
Riekol neoblomne s presvedčením hrdo.
Rozhodol sa v svojom srdci zbúrať lásky chrám,
a tak zostal na tej ceste krajinami úplne sám.

Prešli roky, čudák je už vyčerpaný,
únava mu ďalej nedovolí putovať,
pocitom prázdna je bičovaný,
začal mnohé veci ľutovať.

Časy sa zmenili a z malých detí sú veľkí chlapi,
starý pán vracia sa z ciest, chce sa tešiť so svojimi deťmi,
avšak jedna vec je čo ho môže trápiť,
že čas zmenil každého z nich,
a nič nie je ako bolo predtým.