Tak rýchlo starneme,
čas preukrutne letí,
radi sa aj tak obzeráme,
na ten čas keď sme boli ešte deti.
Včera sme ešte boli malé ratolesti,
čo s pani učiteľkou navštívili les,
dneska krásne chvíle bez starostí,
vystriedali povinnosti, stres.
Minúty plynú,
zrazu nestíhame vôbec nič,
každý má starosť inú,
každý si pletie vlastný bič.
Niekto moc veľký,
keď nechcel počúvať hlas učiteľky,
a ten kto počúval zas možno malý,
niečo sa naučil a spevneli mu svaly,
lebo aj vedieť spadnúť chce kus umenia,
potom má človek iste kratšiu dobu liečenia.
A rany, ktoré k nám idú z každej strany,
ako bumerang sa ľahko odrazia,
tí blízki čo vtedy zostanú tu s nami
aj s ranami doprajú nám pocit víťaza.
Celá debata | RSS tejto debaty