Verše všedného života

Najkrajšia láska vznikla pri počatí mamy,
keď nebola opätovaná, spôsobila mnohé rany,
hocikto iný by šiel ďalej, no nie s nami,
ty si to nevzdala a vychovala si z nás chlapov,
za to ťa ľúbime a ďakujeme tebe, mami.

Mnohokrát si na nás mala hnev,
krik a šant prehlušil aj spevy vtákov,
s výpraskom prišiel leopardí rev,
po chvíli ticha malých darebákov,
impulz sťa silný dôvod na úsmev.

Puberta so vzdorom rozohrali vlastnú hru,
zajtrok na púti zvolil znova vlastnú cestu,
hormóny s emóciami pod pokrievkou vrú,
huncútstvo, ktoré opäť neminie sa trestu.

V srdci matky sa láska rovnako delí,
aj keď sa rozhodneš vydať na vlastnú trať,
stále sme deti, aj keď sme už dospeli,
ona nás aj tak neprestáva milovať.

Aj keď v náručí mamy už nie sme takí malí,
nádej rázne horí, odvaha často iba tlie,
to čo nám v našich srdciach zanechali,
ja láska na celý život, ktorá nikdy neumrie.