Verše všedného života

Vstavať s pocitom, že svet je taky malý,
vysuší sliznicu a spazmy máju všetky svaly,
len stále rozmýšľať nad tým,
čo vlastne ešte nie je vidno ani v diali,
trápiť sa nad cestami kam sa ešte ani oči nedostali,
tohoto sa nikdy nikomu nemáli.

Radšej budem myslieť na prítomnosť,
nie stavať vzdušne zámky, ale riešiť skutočnosť,
veď ľudský život ten je taký kratučký,
často galoše si musíš obuť a nie papučky.

Až prejdeš svoju namáhavú púť,
smädný a hladný,
no veriac že nemôžeš podľahnúť,
nevzdať sa a načrieť na dno svojich síl,
s hrdosťou stúpať k Bohu,
byť rád, že som žil.