Verše všedného života

Nechcem viac v sebe dusiť sebaklam,
že všetci ľudia išli preč,
vo veľkom dome som zostal sám,
nemá kto so mnou preriecť ani slovko,
zavládlo ticho, tu aj obďaleč.

Cítim sa ako prázdna nádoba,
okolo ktorej každý chodí nebadane.
Ako a kde nájsť motiváciu začať odznova?
Čakaním na to či zázrak sa stane?

Je tma, mesiac do očí mi svieti,
v myšlienkach stráca sa mi každý nápad.
Mať silu kvitnúcich stromov a energiu smejúcich sa detí
a možno len človeka čo objíme ma, čo ma bude chápať.

Nevidím východisko v tom, že sa pôjdem opiť,
chcem nádej, možno Boží dotyk,
čo pomôže mi zas sa vzchopiť,
záchranné koleso, čo zabráni sa mi utopiť,
no a pomôže mi začať odznova.

Prosím…