Verše všedného života

Rad(n)y sú rovnaké, no príbeh iný,
postávaš opodiaľ hľadajúc cestu,
preplnený strachom a pocitom viny,
stratil si istotu a odvahy vestu.

Vždy s veľkou charizmou, no teraz zlomene malý,
trýzni ťa niečo, čo ti nedá spať,
naspäť už nevrátiš veci, ktoré sa stali,
aj preto si sa rozhodol, že to chceš vzdať.

Zabúdaš, že život neskončil, keď skončil ďalší deň,
tiež ani keď ho vystriedala noc,
ani keď obloha sa zatiahla a nad hlavou máš tieň,
to len mesiac prišiel tvojej duši na pomoc,

Únava očí zatvorila aby prisnil sa ti pekný sen.
v čarovnej záhrade zdá sa ti byť príliš úzko,
na mieste poznania sa cítiš neisto,
neveriac, že rozbitý na tisíc kúskov,

Zocelí ťa niekto/niečo na nepoznanie, načisto.
tá neistota, čo ti napichuje žilu,
aj pravde si začal uhýbať pohľadom,
bez dôvery znovu nájsť života silu.

Stať sa chceš ovcou, ktorá splynie so stádom.
viem že tvoja duša je teraz obitá,
a preto jedine si ja pre teba želám,
aby nehádzal si flintu do žita,

Ty pomôž vzkriesiť nádej, ktorá ešte neumrela.
a tak zobudiť by si mal v sebe dieťa,
ktoré neprestalo veriť, že je všetko možné,
vymysli nový plán ako zase lietať,
čo bolo, bolo, nechaj plávať to, veď nestalo sa nič hrozné.