Verše všedného života

Studený vietor spôsobil teplé slzy,
vzal otázkam všetky odpovede,
len plytko sa omluvil, že ho to mrzí,
stratil sa v diali v krátkom slede.

Odvtedy darebák v rúchu miništrantskom,
plní si sny čo mával ako decko,
surovo a drzo šíri klamstvo,
bo nestačí mu trocha,
on chce všetko.

Vkradol sa medzi slušných tajuplne,
doniesol medzi ľudí nezmysly,
cesty a cestičky sú zaraz nepokoja plné,
čo si ten diablov syn na nás ešte vymyslí?

Ak stále bral, tak teraz ľuďom rozhodol sa niečo dať,
aby dav poslúchal, tak naučil ho aký je to pocit niečoho sa báť.

Tak ľudia s veľkým bruchom,
aj tí so slabým duchom začali mať strach,
zavládla panika a potom bezduché ticho,
prázdnota rozlieha sa medzi domami i v uliciach.