Verše všedného života

Myslím že plakať v daždi môže každý,
aj spáchať vraždy s následkami navždy,
byť človieča slepé, hluché,
brať všetko úplné ľahostajne,
myslieť si že všetko je jednoduché,
so závisťou hľadieť nedoprajne.

Aké je ľahké byť zlým človekom,
začať množiť obete skôr ako byť obeťou, prečo….

Aj keď ma mnohí vidia ako nulu,
dostal som krídla bez redbullu,
a lietam myšlienkami každodenne do šíreho sveta…
Do Sýrie doručil som dôležitú správu,
v Kolumbii vychutnal si dobru kávu,
týraným deťom držal palce nech dostanú dobre známky,
s africkými černoškami staval z obláčikov hrady, zámky
bez pretvárky fantáziou.

Zlý človek ťažko nájde správnu cestu,
veď vybral si zlé chodníky,
zlo ako švagra má, bo nenávisť má za nevestu,
v očiach mu žiaria z pekla ohníky.

Podať mu dlaň je veľmi ťažké, veď predsa je to vrah,
vstúpiť mu nedovolíš do svojho vnútra, cez svoj prah,
nohy sa klepú a slzy tečú po lícach,
ani slovka z úst nevyrečieš, lebo sa ťa zmocnil preukrutný strach.

Musím sa ti s niečím priznať,
prekonal som to čo narobilo toľko vzruchu,
bola to pre mňa riadna výzva,
podal som tejto zblúdilej duši ruku
a nebanujem, malo to svoj význam.

Sme ľudia, ktorí niekoľko krát pochybili,
sám Boh nám šance dáva lepším byť,
aby sme zavrhli predsudky a blížnym odpustili,
aby to čo napáchali mali možnosť odčiniť.