Ten čo má náruč lásky pre teba,
pozná aj slová tvrdšie ako päsť,
tie keď v zlosti vychrlí zo seba,
chuť máš si šesť švestiek vziať a odísť preč.
Otvoriť srdce, ukázať jazvy asi bola chyba,
on práve do nich pichá otrávený nôž,
trepať sa začneš sťa na suchu ryba,
chuť do žitia uberie ti bohapustá lož.
Na telo ranené najlepší obklad,
pokorný ránhojič priloží vľúdny pohlaď,
ak duša zlomená neprestane stonať,
odporúča sa s dúškom empatie silno objať.
Keď zdalo sa, že plameň lásky dohorel, zjavila sa divožienka s fakľou, zrazu aj fádny pohľad na obzore, bol krajší ako kytica s tou mašľou. Príbeh sa začal tak nevšedne veľmi, ja som chcel ísť, hoci nevedel som kam, s pocitom, že som snáď nesmrteľný, veriac, že dostanem sa až na piedestál. Mámivý pocit, eufória bez tiaže, farebné dni a bez rozmyslu [...]
V čase, keď som zlomil palicu nad tým, že zas rozhorí sa oheň v krbe lásky, že by kdesi objaviť som mal tú samicu, čo by mi zas ukázala, aký vie byť život krásny. Nebeské sily konečne vypočuli moje priania, všedné dni nabrali ten správny „drive“, bola si živá, prišla len tak znenazdania, a ja som zase cítil, že žiť oplatí sa tento „life“. Krásu dní [...]
Osamelý jazdec na pustom brehu, čo hľadá slnka lúče na druhej strane, stráda a zároveň dúfa v takú nehu, zázrak, čo naplní mu prázdne dlane. Ploskáčom do vody hádže žabky, verí, že vyruší rybku zlatú, a sníme z jeho očí klapky, na srdce obité našije záplatu. Najlepší na sklamania vrásky, nech pohne horami, zmení jeho svety, aby hovoril najkrajším [...]
Celá debata | RSS tejto debaty