Verše všedného života

Za tichých tónov lutny,
spozornel na streche vtáctva kŕdeľ,
avšak ty mi prezraď, čo si taký smutný,
cesta v slzách nemusí byť doživotný údel.

Denne sa hneváš, že na sebe nosíš viacej tuku,
                                               objímaš vankúše, nechce sa ti hore vstať,
z postele za cieľmi naťahuješ ruku,
                                               takto sa tvoj boj mení v beh na dlhú trať.

Brzdí ťa v ústach pachuť,
averzia úplne na všetkých,
možno aj dávka strachu,
že príde neočakávaný skrat,
ak chceš kus sveta vidieť,
musíš povstať z prachu,
veď aj vták vidí len zlomok sveta z klietky,
keď však otvoríš mu dvierka,
hocičo sa môže stať.

Nezavrhuj život ak máš pocit, že za niečo stál by,
                                                                    odpusti si, nádej, ktorá neumrela patrí tebe,
keď objavíš spôsob ako vidieť pestré farby,
                                                                   naplno prebudíš talent, ktorý v tebe drieme.