Verše všedného života

Domov je miesto kde nielen kľúč pasuje, ale kde sa aj srdce dobre cíti alebo: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“
Myslím, že je to vždy niekde inde postupom času keď človek fyzicky a mentálne rastie. Rozhodol som sa vyjadriť sa kde môj domov býval a kde je momentálne.

Každé malá dieťa vníma svoj domov tam kde žije, rastie, poznáva svet a novinky, ktoré sú pre dospelých bežné, ale dieťa v nich nájde to zvláštne čaro obyčajných vecí. Keď zovšednejú, je to prvý záznam človeka v svojom živote, keď začne vnímať, že starne a menia sa jeho priority, názory a ľudia, ktorých považuje za tých najbližších. Raper by to povedal takto: „Prišiel čas kedy sa veci menia a moje „ja“ má vlastnú reč, domov kde bývam, nie je miesto kde sa cítim doma, a to ma ťahá preč. „
Vždy to bolo niekde inde. Fráza idem domov vždy znamenalo miesto, kde je moja rodina. V časoch keď prišla na návštevu „teta Puberta“ a nejako sa nebrala preč bolo presne to obdobie. Vtedy ma nikto doma nechápal, všetci boli staromódni a ja som cítil, že rozumovo sme s Einsteinom na jednej vlne. To však len tá „teta“ so mnou trávila príliš veľa času a ja som ju starostlivo počúval. A vlastne nie iba ju, ale aj kamarátov, ktorí inklinovali k mojím názorom, postoju a správaniu. Rodičia mali jednu z najväčších skúšok trpezlivosti. Puberťák, ktorý nevie nič o svete si naopak myslel, že vie úplne všetko.
Hádky, príkazy a zákazy, vlastná pravda a vzdor. K tomu ešte vzor, každý mal niekoho ku komu vzhliadal. Pre mňa to boli futbalisti z južnej Ameriky, tí doslova zo dna dosiahli na úplný vrchol. Svedomitý prístup, pokora a ochota počúvať a pracovať na sebe mnohým pomohla pracovať na najvyššej úrovni tak dlho. Každý z nich bol, ale veľmi ďaleko.
Myslím, že vtedy by som to nikdy nepriznal, no vzor, ktorý bol pri mne tak blízko a nezištne formoval moje hormónmi rozbujnené „Ja“ boli moji starí rodičia. V hluku modernej doby vždy zachovali kľud a správnym postojom mali na všetko tú správnu odpoveď. Doba, v ktorej oni riešili bežné problémy puberťáka boli úplne iné, a pri spoločných rozhovoroch sme sa tam ocitli. Oni zalovili v spomienkach a ja som v predstavách fantazíroval o tom aké to asi bolo.

Keď však človek vstupuje do dospelosti cez bránu strednej školy, kde učitelia burcujúcim hlasom otvárajú tie pomyselné dvere, človek aspoň podvedome rozmýšľa nad tým ako preberie zodpovednosť za svoje činy. Len nedávno dostal občiansky preukaz, a náhle vstupuje na územie kde sa jednoducho veci berú vážne. Niekoho prestupná zástavka je ešte škola vysoká, no podaktorí sa začlenia medzi pracujúci ľud. Vždy je však dôležité to, kde má človek svoj domov, a kde sa cíti ako doma. Stane sa, že prechodným domovom môže byť útočisko u niekoho komu vyleje svoje srdce, a on mu ponúkne objatie a schová ho pod „krídlo leva“.

Ja sám som mal na rôzne veci a situácie rôzne názory. Tie sa vždy formovali vekom a skúsenosťami, tiež v neposlednej rade ľuďmi, ktorých som na svojej ceste stretol a každý deň stretám. Teraz viem, že domov je to útulné miesto, kde sa človek cíti ako doma. Vytvoriť takéto miesto pre seba nie je jednoduché, a mnohokrát si človek dá záležať práve na tom, aby bolo útulné práve pre tých, čo miluje a zdieľa s nimi všedné aj nevšedné dni.
Môj domov je každé úprimné objatie a úsmev. Takisto dobrí ľudia na blízku a plnohodnotne strávený čas s nimi. Osobitné miesto má pre mňa vždy trpezlivý Boh, ktorý neúnavne počúva, keď naňho volám a moja mama, ktorá má pre mňa čas pochopenie a vždy nejakú dobrú radu.
Ak by sa ma niekto opýtal: „Čo pre teba znamená domov, alebo kde sa cítiš doma?“ Odpovedal by som jednoznačne:“ Domov je pre mňa moja rodina a Božia tiež, a momentálne sa cítim doma v „oáze pokoja“, tam kde zaspávam a prebúdzam sa každý deň.