Verše všedného života

S úsmevom čo vyzerá jak na večeru štedrý stôl,
obzeráš v zrkadle neúnavne svoje ja,
vo vnútri seba tíško tajíš vlastný seba bôľ,
v prírode kvitneš ako lúka,
rastieš k nebu, vždyzelená sekvoja.

Na papier píšeš slová, ktoré tvrdia lásku,
reálne v hrudi nosíš srdce z kameňa,
tanec na tenkom ľade, s budúcnosťou na povrázku,
u mňa všetko mení, u teba nie,
a ja neviem, čo to znamená.

Zaujalo ma, že taká dáma,
sexi a oku milá je vraj sama,
priznala si sa, že dvoch detí si mama,
neskôr neverbálne, že ľúbiť máš problém druhých,
len nie seba sama.

Keď človek málo vraví, len o kúsok viacej píše,
ťažko dopĺňať je diely tejto skladačky,
tá vratká pravda pochybnosti rozkolíše,
klamstvo a lož, ktorými zdolávať chceš prekážky.

Zamotala si mi hlavu, rozpálila plameň vášne,
až tak že telá splynuli, stratili sme reč,
potom čo spôsobila si mi zmätok v hlave,
odišla si, neviem kam a prečo.
Bez slov, preč.