Vábidlo

, Prečítané 554x, , Poézia
Poznáš keď ťa veľmi ťahá k zemi
iný cveng ako ten plechový,
momentu tohoto váha, za ktorým sa chce mi,

prekročiť hranice sebazáchovy.

Nebude to prúdom vody,
ani príliš strmé schody,
predsa to čo topí ľady,
čo má ťahá do záhrady,
do oázy pokoja.
Je tá sila,
ktorú víla v sebe objavila
a do sveta vniesla tým že je.

Z džbánu vášne uleje ti,
aby zmäkol si jak batoľa.
A z tých miest preč nechce sa ti,
až tak ti tam dobre je.
»
«
Ďalšie články od tohto blogera

Dva motýle

08.07.2026

Keď zdalo sa, že plameň lásky dohorel, zjavila sa divožienka s fakľou, zrazu aj fádny pohľad na obzore, bol krajší ako kytica s tou mašľou. ​Príbeh sa začal tak nevšedne veľmi, ja som chcel ísť, hoci nevedel som kam, s pocitom, že som snáď nesmrteľný, veriac, že dostanem sa až na piedestál. ​Mámivý pocit, eufória bez tiaže, farebné dni a bez rozmyslu [...]

Let bez padáku

08.07.2026

V čase, keď som zlomil palicu nad tým, že zas rozhorí sa oheň v krbe lásky, že by kdesi objaviť som mal tú samicu, čo by mi zas ukázala, aký vie byť život krásny. ​Nebeské sily konečne vypočuli moje priania, všedné dni nabrali ten správny „drive“, bola si živá, prišla len tak znenazdania, a ja som zase cítil, že žiť oplatí sa tento „life“. ​Krásu dní [...]

Záplata na obité srdce

07.07.2026

Osamelý jazdec na pustom brehu, čo hľadá slnka lúče na druhej strane, stráda a zároveň dúfa v takú nehu, zázrak, čo naplní mu prázdne dlane. ​Ploskáčom do vody hádže žabky, verí, že vyruší rybku zlatú, a sníme z jeho očí klapky, na srdce obité našije záplatu. ​Najlepší na sklamania vrásky, nech pohne horami, zmení jeho svety, aby hovoril najkrajším [...]