John Hope

Život a jeho strastiplné chodníky. Na ceste do budúcnosti nás zavedú na rôzne miesta. Každý z nás by vedel o tom rozpovedať vlastný príbeh. Takisto aj John Hope, človek, pre ktorého je každý deň novou kapitolou, tú najprv prežije a precíti, a potom by sa o ňu rád podelil so svojimi poslucháčmi a čitateľmi.
Bola streda, deň ako každý iný, vonku svietilo slniečko a bolo príjemne teplo. John však nevstal tou správnou nohou, bol to práve jeden z dní keď musí byť človek silný, práve v momentoch, v ktorých sa cíti najviac zraniteľný a slabý. Dostatočne silný, aby to s ním nezamávalo natoľko, že by sa náhle z veci celistvých stali črepiny, ktoré len tak zmetieš a zhltne ich najprv odpadkový kôš a za ním rovno aj minulosť.
Deň, keď slnečné lúče pália, vetrík fúka do korún stromov a v hĺbky duše je búrka. Vojna slov, nezodpovedaných otázok, konfliktov, hnevu, nervozity. Preto sa John rozhodol zostať sám, a neukazovať sa medzi ľuďmi, aby nespôsobil žiadnu zbytočnú katastrofu. Nemý výkrik ticha sa rozliehal všade navôkol a vyvolával depresívne stavy. Prázdnota príbytku a večne mlčiace steny ho po chvíli omrzeli a rozhodol sa, že niekam pôjde. Paradoxne bolo, že ešte nevedel kam, ale nachystaný bol celkom rýchlo, ako keby sa chystal na nejakú predom dohodnutú akciu.
Vybral sa teda do ulíc a cestou rozmýšľal kde zakotví. Možností bolo veľa, no dôležité bolo vybrať rozumne a správne. Alebo? Bez dlhšieho uvažovania a náhle? Práve pri tejto úvahe sa zastavil a zamyslel. Keď sa spamätal a poobzeral sa navôkol, zistil, že stojí pred kostolom. Tu ako malý chlapec strávil veľa času. V danej situácii bol prázdny a tak sa rozhodol, že nazrie dovnútra.
Už prvé kroky v stánku Božom pokojne pôsobili na jeho rozdráždenú myseľ. To ticho, ktoré spôsobovalo jeho myšlienkové pochody, hromy a blesky v jeho duši sa s týmto tichom nedali porovnávať. Toto ticho naňho totiž zvláštnou rečou prehovorilo. Sadol si do lavice, pokorne sa poklonil a rozhovor sa mohol začať.
Tu Boh svojím veľkorysým spôsobom prijal svojho strateného syna a rozhodol sa, že mu odpovie na zopár otázok, ktoré ho tak ťažili. V chráme by bolo počuť preletieť mušku, no napriek tomu sa to dialo. John sedel a hovoril s Bohom v tichosti, možno v svojej hlave, v duši alebo v srdci. Bolo tam ticho, ktoré nebolo obyčajné, dokázalo totiž prijať sklesnutú dušu a dať jej znova nádej. Úsmev, ktorý ho zdobil keď vychádzal odtiaľ bol dôkazom, že sa oplatilo ísť a stretnúť sa so starým dobrým kamarátom. Kto by to bol povedal, že aj po takej dlhej dobe jeho náruč stále zostala otvorená a neprestal čakať na svojho zblúdilého syna.
Napriek tomu ako Johnov deň začal nie moc dobre nabral náhle úplne nové kontúry. Stálo to len niekoľko krokov, štipku pokory a dôveru v to, že je stále niekto kto ho vypočuje. A? Stalo sa. Niekedy stačí veľmi málo. Teraz už vie, že vždy keď stratí hlavu, silu alebo nádej má silného spojenca, ktorý nad ním dňom i nocou bdie.
Božia láska maľuje na stránky života každého z nás iný príbeh. Niektorý je radostný plný vášne a lásky z každej strany. Iný je trpký a plný sklamania a sĺz. Zimomriavky však nemusí mať človek vždy len preto, že mu je zima. Ja ty a aj John má možnosť rozhodnúť sa. Vybrať si svoju cestu, ktorou sa vyberie do budúcnosti. To čo sa nám predsa udeje každý z nás môže ovplyvniť. Budme teda k sebe milí a ohľaduplní, milujme blížnych tak ako Boh miluje každého z nás. Dôverujme a pomáhajme tým, ktorí to naozaj potrebujú a nezabúdajme odpúšťať tým, ktorý to na svojej ceste prehnali, prepískli a pokašlali, možno príde čas kedy to bude potrebovať každý jeden z nás.

Pohár času

03.09.2026

Ak by si chcela k nohám zniesť nebeskú krásu, tak radšej nechci, ver mi, rýchlo ujsť z tých ciest. Ako štyri kolesá vrátiť pohár času, keď tréma s chvením vie nás do neznáma viesť. ​Do čaše bez dna skryť čas nikto nedokáže, si blázon, čo ako tieň po ulici kráča. Keď z nemého úžasu dej sa znova zviaže, nový obsah v poplachu staré stopy máča. [...]

Na svätý vrch

01.09.2026

Budú si myslieť, že si rozum stratil, keď opustíš svoj známy, bezpečný tieň. Na svätý vrch si bázňou cestu platil, ťažký kríž nesieš v tichu do ozvien. ​Na strmom zráze koberca ti nieto, výstup je ťažký ako samo bytie. Na zrnkách ruženca zas hľadáš svetlo, odvahu v sebe opäť nájsť chceš v žitie. ​Z davu sa šepot čistých myslí tratí, od [...]

Ideálna

20.08.2026

​V časoch adolescentných pre naše spoločenstvo, keď som hľadal vzor pre svoje kroky. ​Futbal sa stal tým prvým náboženstvom, na najbližšie strávené roky! ​A tak sa stalo na pár dní, že kríž na pleciach nebol taký ťažký, hravo si takto plniť sny – na vlne troška inej lásky. ​Keď prišiel na rad čas povinností, trebalo hľadať si iného Supermana. Vo [...]