Neisto, hanblivo, tichým hlasom,
čo prinesie budúcnosť blízka,
kolená trasú sa, tak strašne nízka?
zmenu, čo čakáš, príde? Možno, časom.
Chceš niečo nové, no strach z miesta nepustí,
spútal ťa pevne, pomyselným pásom,
väznená vo vnútri s hrdosťou úplne na cucky.
Opraví toto vôbec niekto? Raz možno, časom.
V tom mori myšlienok skoro utopíš sa,
tvoju loď na hladinu ťahá pevné laso,
tú ťarchu niesť a uniesť vôbec nedarí sa.
Príde na pomoc niekto? Možno, časom…
Ak by si chcela, viem a môžem trochu poradiť,
za zatvoreným a zastretým oknom neuvidíš nič,
dovoľ svetlu, ktoré chce dnu aby mohlo pohladiť,
všetky tie miesta kde rany nechal ťažký bič.
Keď s nádejou v dobro otvoríš dvere svoje,
do dverí vstúpi niekto, kto ti úplne zmení pulz,
víťazne zakončíš všetky strastiplné boje,
život tvoj môže nabrať konečne ten správny kurz.
Celá debata | RSS tejto debaty