Na pleci poriadny batoh, sťa ťažký kríž,
s nádejou aj obavami, hľadajúc dôvod kráčať vpred,
v ulite seba, a v tichosti bezpečnú mám skrýš,
tu zas a opäť narodí sa nestranný môj stred.
Emócie na dranc skromne dusím v sebe,
cez slzy tlačia sa von uzrieť svet,
úľavu duša nájde azda v Božom chlebe,
lahodne slastnom ako včelí med.
Kľukaté chodníky dovedú na zvláštne miesta,
kde som už bol a som tu zas a znova,
povedz mi Bože, kadiaľ vedie správna cesta,
kde osviežia mi bytie správne slová,
kde sa budem cítiť už len dobre, ako doma.
Celá debata | RSS tejto debaty