Vybrala sa za rána bylinkárka z lesa,
cestičkou úzkou na priľahlú lúčku,
za zvukov prírody kde srdce plesá,
natrhať na čajík materinu dúšku.
Z horského prameňa je čuť vodu žblnkať,
do ticha sa vzniesla ária vtákov,
za svitu na lúčine sa pasie srnka,
aj slniečko vykúka spoza mrakov.
Listy čo padajú do vlasov sa zapletú,
pomocník vánok rád dotvorí drámu,
jeseň pani bohatá farby chystá na paletu,
aby štetcom mohla stvoriť estetickú panorámu.
Sadla si dievčina na chvíľu do trávy,
v matkinom lone nechala čas len tak plynúť,
v objatí rastúcej lekárskej púpavy,
kvety aj stonky sa pozbierať zídu.
Na šírej poľane sa darí bylinkám aj kvetom,
vône ich do diaľav sa hravo rozptýlia,
tam stretáva sa tajne čmeliak s margarétou,
tu na zálety chodí aj skupinka motýlia.
Vášnivo s radosťou nabrať si do dlaní,
aj pokosenej trávy keď je žatva,
za noci svätojánskej s tisícom prianí,
keď hrá skladby svoje cvrčkov cháska.
Najviac si podmaní smrteľníka cesta,
z džungle panelovej na okraj mesta, na miesta,
kde vďaka slnku vzniká život,
aj keď sa to nezdá,
kde v šere noci mesiac príbehy šepká hviezdam.
Celá debata | RSS tejto debaty