Verše všedného života

Nebuď tónom bez citu, čo márne ťa klame,

nebuď bytosťou, čo stráca sa v dave.

Buď radšej tým pravdivým námetom na záver,

čo mi spať nedá a má so mnou jasný zámer.

​Buď mojou básňou pre magickú melódiu,

čo každým dňom znie, aj v tejto chvíli práve.

Buď tou odvahou, čo ťahá ma na pódium,

núti ma riskovať bezhlavo a stále.

​Strhni zo mňa ťažký kabát strachu,

keď cítim v hrudi, bytia pnutie.

Nech vládzem po páde vstať znovu z prachu

a urobiť to správne rozhodnutie.

​Buď mojím svetlom, keď blúdim v šere,

buď mojím lekárom, keď mi nie je dobre.

Buď učiteľom, čo otvorí mi správne dvere,

zostaň so mnou žiť – skôr, než príde môj pohreb.