Keď hlava pridlho a často váha,
aj duša stráca pevnú pôdu pod nohami.
Zrazu sa cíti nekomfortne nahá,
zostalo „neviem“ medzi túžbami a nami.
Ako to spraviť, nech sa srdce nezlomí?
A aký recept platí na nové zajtrajšky?
Každý má patent na život a svedomie,
kým ty si žmýkaný a hodený do sračky.
Okolie zmizlo, keď si siahol na dno síl,
už nikto neradí, len ticho ako pena mlčí.
Sám si tie trpké chvíle do dna vypitval,
no plameň v tebe predsa neshasol a blčí.
Tak do nového rána vstaň už, synak,
a napíš dnešku celkom nové noty.
Nech tvoja pieseň zaznie úplne inak –
v podobe úsmevu či vtipnej anekdoty.
Zacpi si uši, zavri oči, no nespi,
nech tvojou tmou len tvoj vlastný lesk blysne.
Vykroč s tou odvahou aj bez nepriestrelnej vesty,
nes svoj kríž s bázňou, bez výčitiek a prísne.
Celá debata | RSS tejto debaty