Keď zdalo sa, že plameň lásky dohorel,
zjavila sa divožienka s fakľou,
zrazu aj fádny pohľad na obzore,
bol krajší ako kytica s tou mašľou.
Príbeh sa začal tak nevšedne veľmi,
ja som chcel ísť, hoci nevedel som kam,
s pocitom, že som snáď nesmrteľný,
veriac, že dostanem sa až na piedestál.
Mámivý pocit, eufória bez tiaže,
farebné dni a bez rozmyslu činy,
cítiac, že teraz všetko dokážem,
vytvoriť kúsok šťastia hoc aj z hliny.
Netušil som, že nás spája tenká šnúrka,
čo len slnečné dni bez vetra vydrží,
a že ju potrhá hneď prvá búrka,
čo utopí to, čo nás zdobilo, v nádrži.
Lúka je prázdna a tie dva motýle,
čo leteli k nebesám, akoby bolo včera,
zostala po nich spomienka na chvíle,
keď láska umrela, no nádej neumrela.
Celá debata | RSS tejto debaty