V čase, keď som zlomil palicu
nad tým, že zas rozhorí sa oheň v krbe lásky,
že by kdesi objaviť som mal tú samicu,
čo by mi zas ukázala, aký vie byť život krásny.
Nebeské sily konečne vypočuli moje priania,
všedné dni nabrali ten správny „drive“,
bola si živá, prišla len tak znenazdania,
a ja som zase cítil, že žiť oplatí sa tento „life“.
Krásu dní pomalšie striedali noci,
ja som sa cítil stále plný sily,
energiu dobíjal len lásky pocit,
život mal význam, keď som cítil, že som živý.
Jasné dni bez tiaže, všetko som mal na háku,
aj keby bolo škaredo a vonku prší,
vyskočiť z lietadla pokojne bez padáku,
láska mi dala krídla, z tela to len tak srší.
Hľa, vysoko lietať, kým hmla na zem sadá,
keď na rad prišla pestrofarebná jeseň,
eufória vyprchala, nemá ma už rada,
a chvíle naplnenia srdca vystriedala tieseň.
Tá prudká rana podlomila nielen lýtka,
to, čo bolo, zmenilo sa na celkom inú rovinu,
prudká rana ako kopanec od dobytka,
harmónia citu zmenila sa na osamelú dedinu.
Celá debata | RSS tejto debaty