Vraciam sa domov v tmavom šere,
len kde-tu lampa svieti do cesty,
na nebi lietajú netopiere,
už spia všetci dospelí, všetky deti,
azda len tieň je môj pocestný.
V hlave mi plynú myšlienky,
otázky čo svoje odpovede neprezradia,
ten prúd sa zdá byť taký priveľký,
že ozvenu krokov tlačí do úzadia.
Muzikanti sa snažia spraviť koncert v mojom bruchu,
kapelu zavše vôbec nepočuť,
jej tóny strácajú sa v myšlienkovom hluku,
dirigent rozum myslí, nevie sa inak rozhodnúť.
Postieľka moje unavené telo čaká starostlivo,
len nech sa zblížime aspoň na krátky čas,
prechádzku v ríši snov prežijem živo,
ráno sa zobudím, začínam znova, zas.
Celá debata | RSS tejto debaty