Nebo sa oblieklo do slnečna,
vtáčiky spievajú ľúbivú áriu,
chcem, aby táto chvíľa bola večná,
na mojej ceste stretol som Máriu.
V tú chvíľu náladu si nevyberáš,
pozeráš priamo, zrak neodkloníš,
pokorne v sebe chvály slová hľadáš,
padneš na kolená, úctivo sa ukloníš.
Prišla ti zažnúť tvoju sviecu zhasnutú,
prehovorí k tebe ako to len ona vie,
s radosťou obdarí ťa práve v túto minútu,
priniesla ti svetlo, ktoré nezhasína, tlie.
Keď zdalo sa, že plameň lásky dohorel, zjavila sa divožienka s fakľou, zrazu aj fádny pohľad na obzore, bol krajší ako kytica s tou mašľou. Príbeh sa začal tak nevšedne veľmi, ja som chcel ísť, hoci nevedel som kam, s pocitom, že som snáď nesmrteľný, veriac, že dostanem sa až na piedestál. Mámivý pocit, eufória bez tiaže, farebné dni a bez rozmyslu [...]
V čase, keď som zlomil palicu nad tým, že zas rozhorí sa oheň v krbe lásky, že by kdesi objaviť som mal tú samicu, čo by mi zas ukázala, aký vie byť život krásny. Nebeské sily konečne vypočuli moje priania, všedné dni nabrali ten správny „drive“, bola si živá, prišla len tak znenazdania, a ja som zase cítil, že žiť oplatí sa tento „life“. Krásu dní [...]
Osamelý jazdec na pustom brehu, čo hľadá slnka lúče na druhej strane, stráda a zároveň dúfa v takú nehu, zázrak, čo naplní mu prázdne dlane. Ploskáčom do vody hádže žabky, verí, že vyruší rybku zlatú, a sníme z jeho očí klapky, na srdce obité našije záplatu. Najlepší na sklamania vrásky, nech pohne horami, zmení jeho svety, aby hovoril najkrajším [...]
Celá debata | RSS tejto debaty