Verše všedného života

Dala si mi krídla, aby som letel,
bola si tu keď som bdel, aj keď som sníval,
v tvojom objatí som našiel teplo, sveter,
na chvíľu som v tvojom srdci býval,
aj keď svietilo slniečko, aj keď bola vonku zima.

Žiaľ na mojej ceste, ktorou kráčal som do pohádky,
stalo sa mi niečo, čo sa nemá,
lenivosť mi sny a ciele vymenila za odpadky,
stratili sa v dave špiny a ja s nimi,
zmenil som sa a som iný,
a oni tiež zmenili si mená,
je čas spraviť niečo, začať robiť poriadky.

Vydám sa do sveta ako dobrodruh?
Či čakať mám len čo sa stane?
Či sadnúť si mám za hrnčiarsky kruh,
nechať kreatívne tvoriť svoje dlane?

Nie!

Napriek všetkým strašidlám a potvorám,
nádej musí mať vždy odchýlené vrátka,
okenice srdca neprestajne otvorené dokorán,
nech emócie zahoria sťa suché drevo,
odtiaľ cesta do cieľa je úplne krátka,
otvorí sa ku mne azúrové nebo,
zachváti ma nadpozemský pocit, láska.