Osamelý jazdec na pustom brehu,
čo hľadá slnka lúče na druhej strane,
stráda a zároveň dúfa v takú nehu,
zázrak, čo naplní mu prázdne dlane.
Ploskáčom do vody hádže žabky,
verí, že vyruší rybku zlatú,
a sníme z jeho očí klapky,
na srdce obité našije záplatu.
Najlepší na sklamania vrásky,
nech pohne horami, zmení jeho svety,
aby hovoril najkrajším jazykom lásky,
až rastie do krásy ako sväté kvety.
Keď svetlo z diaľky priblíži sa na pol metra,
zavonia koláč upečený vami dvoma,
teplý pocit v srdciach zahreje aj bez svetra,
pokoj a pohoda sa uvelebia doma.
Celá debata | RSS tejto debaty