1.
Ako sa to hovorí? Na začiatku bolo slovo… Nie!
Na začiatku bol Boh, ten stvoril človeka, a dal mu vzácny dar reči. Hovoriť, rečniť, komunikovať, diskutovať či argumentovať. Dal tón a melódiu hlasu človeka, aby sa mohol prejaviť.
Moja cesta späť je vlastne púť. Začala skôr ako ôsmeho septembra, kedy bola plánovaná tá skutočná púť na sväté miesto. Zistenie, že som začal putovať k pravde cestou lásky ma cez tŕnie a blato napriek všetkému dostala až sem. Bol som na púti aj na svätom mieste a teraz vám môžem o tom rozpovedať príbeh.
Moja osobná púť sa začala v mojej hlave, a následne pokračovala evanjeliom v kostole. Podobenstvo o márnotratnom synovi sa ukázalo byť mojím prípadom. V tomto synovi som videl svoje nerozvážne kroky, zobral som svoj osud do vlastných rúk a odsunul Božie pomocné ruky niekam nabok. Zišiel som z cesty na zlé chodníky, zamotal sa a zbytočne si privodil mnoho problémov a starostí. Asi som bol moc hrdý a ovplyvňovaný okolím, pretože každodenné stretnutia s Božou rodinou som vystriedal za okruh ľudí, ktorí vo mne rozhoreli plamene toho zlého, čo by v človeku nemalo ani tlieť. Je to pre mňa veľký dar od všemohúceho, že napriek tomu, že som toľko krát sklamal, podáva mi opätovne ruku, aby som vstal a znova kráčal s ním.
Preto som znova začal chodiť na terapiu Božej lásky do svätostánku, aby som vyliečil zlomené srdce a zjazvenú dušu. Aj keď sa pokušiteľ podlo pokúšal stiahnuť ma na zlý chodník, nemal to už také jednoduché, pretože som mal už silnejších spojencov ako pochybnú partiu z ulice. Nik z nás sa nevylieči zo dňa na deň, všetko čo skutočne stojí za to nejaký čas trvá, a ako každý aj ja som musel obetovať kus svojho času pre dobrú vec. Prečo aj nie, toľko času som zbytočne venoval tomu zlému. Našiel som zmysel a cestu práve tam kde začína duchovná láska Boha k človeku.
2.
„Poníženie, potupenie a bolesť nás čistí. V čom? V láske!“ (Marián Kuffa)
Vždy keď som cítil tieto pocity, mal som len dvoch spoločníkov, ticho a samotu. Najprv na tom nebolo nič zlé, ale časom som mal pocit, že tomu niečo chýba. Dlho som hľadal odpoveď práve na túto otázku, a podarilo sa mi to. Tri veci, ktoré do tichej samoty vnesú svetlo, farby a napokon aj zvuk.
Pokora prijať aj to zlé, čo príde, poučiť sa z chýb a znova ich neopakovať.
Modlitba, rozhovory s Ježišom, ľútosť, zdieľanie utrpenia a vďaka za Božie dlane, ktoré mi dali šancu opraviť čo som pokazil.
Najlepšie na koniec. Eucharistia. Prijať Božie telo, silu, vzpruhu, nádej a lásku v podobe hostie. Ten pocit naplnenia duše je liekom a náplasťou na všetky rany, ktoré priniesol život.
3.
Keď sa môj procese uzdravovania stal zvykom a rutinou, chcel som niečo viac. Len raz týždenne svätá omša, sem tam aj sväté prijímanie, bolo to dosť málo. Pokušiteľ mal stále nado mnou moc a ja som mu s ťažkosťami odolával. Moje svedomie bolo čisté len dva týždne z mesiaca, a pokušenie bolo stále silnejšie ako ja, hlavne vo chvíľach, keď som sa cítil slabý.
Ani tu na mňa však Svätá rodina nezabudla. Dokonca som mal pocit, že som mal na výber. Čomu chcem dať prednosť, či Bohu, alebo všetkému ostatnému.
Otec Peter mi poradil, aby som skúsil niečo viac ako spoveď v spovednici v kostole. V tú chvíľu som ani na moment nezaváhal a využil tú možnosť. Dostal som nejakú literatúru a pripravoval som sa na generálnu svätú spoveď. Myslím, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Boh sňal zo mňa batoh starostí a ja som sa zrazu cítil ľahučký ako pierko. Odporučil by som to hocikomu na svete, ten pocit oslobodenia sa je na nezaplatenie.
4.
Duchovne očistený a myšlienkami v prítomnosti som bol pripravený na predom naplánované dobrodružstvo. Farský zájazd na pútnické miesto, taký správny impulz na mojej ceste. Výlet spojený s exkurziou, katechézami a morom, to vie správne oddialiť clivé dni, minimálne na neskôr.
Spočiatku som si to nepripúšťal aká veľká výzva je to pre mňa. Časom som pochopil, že cesta do neznáma s autobusom plným neznámych, prichystá pre mňa výziev o dosť viac, ako by som mohol predpokladať.
Strach v súboji s odvahou vyvolali vo mne neočakávanú pohodu a kľud, a to sú tí najlepší spoločníci na cesty. V sprievode dobrej hudby v slúchadlách som bol pripravený na všetky nástrahy, ktoré si budúcnosť pripraví.
Hneď za prvými hranicami v Maďarsku sa začali diať zaujímavé veci. Najprv sa len unavené slnce vybralo spať a mesiac odel oblohu do tmavého plášťa. Mraky na nebi a hromobitie bolo predzvesťou zaujímavej noci.
Začalo pršať. Mám rád slnečné dni a teplé noci, no dážď mi momentálne prišiel celkom vhod. Všetko sa stíšilo, kvapky dažďa ladne tancovali po všetkom navôkol. Nebola to pokojná daždivá noc. Tento naturálny OpenAir bol pre mňa prvým zážitkom na mojej ceste. Kvapky sa zmenili na krúpy, hromy na blesky, a koncert sa mohol začať. Je mnoho tých, ktorí sa boja keď sa takéto niečo deje vonku. Ja som len s úžasom pozoroval všetko okolo mňa, vyvolávalo to vo mne taký úprimný pokoj a nadšenie. To množstvo efektov v priamom prenose vo mne zanechalo stopy, ktoré sa len tak ľahko nezmažú. Na viečka mi padla únava a zaspal som ako dobre nakŕmený kojenec.
5.
Keď počuješ slovo ráno určite ťa napadne hneď šálka horúcej kávy. Áno, bola to prvá vec, ktorá ma napadla keď som ráno otvoril oči. Tu ma čakalo ďalšie prekvapenie. Ocitli sme sa v malej kaplnke na Makarskej riviére. Tu sa okrem ticha prepleteného ranným štebotom vtáctva pripravoval duchovný pokrm pre naše telá. Svätá omša, duchovná káva pre každého kto túži začať deň tým najlepším spôsobom. Keď sa človeku núka takáto možnosť, ťažko tomu odolať. Ako posila pred ďalšou cestou to bol ten najlepší pokrm pre každého z nás.
Tak správne naštartovaný, pripravený na vôňu mora, viniča a toho prímorského prostredia, plný odhodlania a ideálne nakopnutý na tento deň. V malej eucharistii tak veľa pre každého, kto potrebuje dôvod prečo, a ako nestrácať chuť ísť.
A tak sme sa znova vydali na cestu, na miesto kde sme boli ubytovaní. Po ceste sme sa rozdelili do skupín, teda podľa toho kto s kým bude ubytovaný. Ja som vyfasoval dvoch mladých chalanov. Keď sa nám prvý krát stretli pohľady, vedel som, že o zábavu určite nebude núdza.
Ubytovaní a vybalení sme s prázdnymi žalúdkami vyrazili do mesta nájsť niečo dobré pod zub.
6.
Hlad je najlepší kuchár mi vždy hovorila mama, tak ako aj jej moja babka, a vlastne ono sa to traduje už od nepamäti. Jedna z najromantickejších chvíľ, ktorú dokáže mať človek sám so sebou je rande s dobrým jedlom. Ľudia v týchto kútoch Európy mi vždy boli kúsok bližšie k srdcu. Či už milým úsmevom, alebo vľúdnym slovom, ktorému som bez problémov rozumel, neviem. Títo ľudia majú prístup k blížnemu, ktorý mi veľmi imponuje. No a keďže orchester v mojom žalúdku bol taký silný, že by som zaň mohol vyberať od okoloidúcich drobné mince, s radosťou som vykročil so spolubývajúcimi do mesta. Tu sme našli celkom sympatický malý podnik s mladým personálom a príjemnou hudbou. Premohla ma chuť na pizzu a tak som sa nechal zlákať mojimi chuťami na ďalšie dobrodružstvo. Zaujala má aj lákavá ponuka miestneho piva, ktorému som samozrejme tiež neodolal.
Pizza bola šikovne prichystaná. Len čo mi ju čašník doniesol, začal som hneď utišovať fidlikantov v mojom bruchu. Dříve něž bys řekl švec, pizzu z taniera som teleportoval do môjho hladného žalúdka. Po pravde nebola to žiadna sláva, no zlatistý mok, ktorým som zalial všetky chute dostal odo mňa maximálne hodnotenie.
Ako málo stačí človeku k tomu aby bol spokojný. Zhlboka som sa nadýchol a s úsmevom sme mohli vyraziť naspäť nič netušiac, čo si pre nás pripravila naša skupina.
7.
Kto by to bol povedal, že po návrate nás bude čakať ďalšie prekvapenie. Toľko jednoduchých, ale užitočných darov za tak krátky čas. Tešil som sa, čakala nás výprava na Podbrdo. Ten názov bol celkom vtipný, no miesto malo svoje čaro. Na spodku pahorkov bol veľký modrý kríž, mnohí pri ňom vyzúvali svoju obuv a chystali sa na vrch bosí. Fascinujúci pohľad, úcta a pokora nasledovať Boha ako jeho učeník, v modlitbe prosiť a kráčať bosí. Kamene cestou na vrchol mali zvláštny tvar. Akoby im niekto obrúsil ostré hrany aby neboli také nebezpečné a ostré, ba naopak boli hladké ako detská tvár. Cesta hore tak, ako aj dole mala päť zastavení, to znamená že po ceste tam aj späť sa dal modliť ruženec. Na vrchole, kam každý putoval bol veľký drevený kríž a v strede veľká biela socha Panny Márie. Navôkol množstvo ľudí držiacich ružence a v tichosti sa utiekajúci v polo sede, či pokľaku. Áno tu som cítil zase ten zvláštny pocit ako keby to ticho ku mne hovorilo. Tu som si uvedomil, že kríž starostí a bolestí som vyniesol na to správne miesto. To bremeno, ktoré ma tak ťažilo som tu mohol sňať a späť sa vrátiť odľahčený a napojený Duchom Svätým, dnes už druhý krát. O týchto pocitoch sa veľmi ťažko píše, každý tieto momenty prežíva jedinečne. Jedno je však jasné človek si uvedomí, že nie všetko čo sa zdá byť tak strašne ďaleko skutočne tak ďaleko je. Aj keď je domov a priatelia ďaleko, Boh je stále blízko, s tebou, aby si nebol sám.
8.
Po duchovnej vlahe sa človeku tak dobre uvažuje o ďalšom programe. Keďže sa blížila siedma hodina, na rade bola každodenná svätá omša. Ešte som nevedel ako a kam, ale mal som dobrých spoločníkov, ktorí poznali cestu. Voňavučkí a vyobliekaní sme sa vybrali ku kostolu na bohoslužbu. Akosi sme prepočuli program a prišli akurát na záverečné požehnanie. Ukázalo sa, že zástup ľudí, ktorí sa tam zišiel sa pomaly riedil. Síce som bol zvedavý, ale asi dostatočne nie pripravený. Premeškali sme to, mrzieť ma to začalo až neskôr keď som zistil o čo všetko som prišiel, ale nepredbiehajme, ešte sa k tomu dostanem.
Chvíľu sme sa motali v dave kým sme našli niekoho z našej partie. Po krátkom rozhovore sme sa dohodli, že pôjdeme na večeru. Bolo nás celkom dosť, ale to nebol problém. Zhody-náhod sme našli super miesto kde sme sa dobre najedli. Lahodné chute dôkladne pripraveného jedla spravili peknú bodku za prvým dňom na svätom mieste v Medžugorii.
9.
Aké kúzlo má pre človeka z bytovky, to že môže vstávať na kikiríkanie kohúta? No poviem vám, že prvý deň, teda prvé ráno to naozaj malo čosi do seba. Aj ranné stolovanie bolo o to úsmevnejšie keď som mal tú česť vstávať v sprievode tohto operenca.
Po raňajkách, ktoré mali také tie chute, ktoré ľúbi asi každý, jediné mínus bolo asi len to, že neboli priamo do postele. Vôňa kávy, chrumkavé pečivo a šťavnatá zelenina, tak toto bol stavebný pilier dnešného dňa, od ktorého sa dalo perfektne odraziť.
Autobus už vrčal a to znamenalo, že na potulkách svetom nás čaká zase niečo nové. Plán dnešného dňa sme začali v obchodíku so suvenírmi kde sme mali slovenské protekcie. Ten pocit keď vás niekde vítajú už na ceste, ten sála práve také to teplo, ktoré každému pripomenie domov, a vždy sa potom dobre cíti.
Invázia ľudí medzi regálmi znamenala okrem iného, že práve tu budú určite spokojné obidve strany. Síce to nejaký čas trvalo, ale každý si našiel niečo čo ho oslovilo pre seba aj pre svojich blízkych. Ako ďalšie z prekvapení bola malá pozornosť od miestnych predajcov. Páčil sa mi ich štýl obchodovania. Úcta k svojmu zákazníkovi a štedrosť vždy zanechá pozitívne dojmy a samozrejme priláka zas a znova.
10.
Goran.
Poznám speváka s týmto menom, a dva roky naspäť som stretol jedného šikovného čašníka na dovolenke, ktorý sa volal tiež takto. Tento Goran, o ktorom vám rozpoviem má úplne iný životný príbeh. Počas nášho putovania aj on pripravil niekoľko prekvapení, a práve tým, že nás pozval do svojho príbytku, aby porozprával niečo o sebe, svedectvo, svoj príbeh ako sa stretol s Ježišom.
Vrásky na jeho čele aj bez slov prezradili, že jeho cesta bola tŕnistá. Ako sa hovorí, všetko čo za niečo stojí má svoju cenu. Stojí to čas a niekedy mnoho síl, jazvami sa zapíše na tvoje telo, aby si pochopil, že to nie je len tak.
Puberta mladého človeka, otec ktorý ničomu nerozumel a pochybná partia. Cigarety, alkohol drogy a pochybná partia, najprv vznášanie v oblakoch a potom prudký pád. Mladý človek sa znova narodil, Boh mu dal druhú šancu, napriek tomu, že hazardoval so svojim zdravím a celkovo so životom. Druhá šanca opraviť svoje zlé rozhodnutia a vybrať sa konečne správnym smerom. Chyba, guľka v hlave a život na vlásku. Zvuk prístrojov na JIS-ke znel do ticha. Telo znetvorené životom bez pravidiel, mantinelov, bez Boha.
Dva týždne bezbranného a bezradného ležania, ruky plné otcovej lásky a modlitieb za ďalšiu šancu, práve od neho, aj keď sa zdalo, že nič nechápe, chápal všetko. V rukách sa mu strácal vlastný syn.
Tu prišiel Boh, ktorý je mimochodom tiež otec, nás všetkých. Vypočul modlitby a objal strateného Gorana. Síce bola guľka stále v hlave zrazu sa pohol, pomaly prebral a začal vnímať okolie. Prišlo vytriezvenie a abstinenčné príznaky, zas a znova. Tanec na tenkom lade, na hrane života a smrti. Prišlo to. Boží dotyk vniesol do tmy svetlo, ktoré sa tak žiadalo. Obnoviť sa, mnohé zmeniť, začať odznova, inak ako doteraz. Prijať pomoc? Ale od koho?
Hľadal inde ako doteraz, šiel do kostola, kňaz ho vyslyšal, pomohol mu, dostal robotu. Podradnú, ale robotu. V tú chvíľu mala väčšiu hodnotu ako hruda zlata. V útrobách chrámu obklopený stenami pokoja, stal sa šéfom chrámových záchodov.
11.
Tu našiel cestu, zmysel, disciplínu, pokoj. Správnym smerom ho viedla viera, nádej a modlitba. Našiel seba, zázraky v maličkostiach a cieľ svojej cesty.
Začal na zemi a postupne budoval piliere svojho bytia, keď už mal steny aj strechu chýbalo mu teplo rodinného krbu. Chcel ženu, deti, vlastnú rodinu, zanechať po sebe stopy, že tu bol.
Stretol ju, nebolo to jednoduché, on sa zaľúbil, ona sa chcela oddať Bohu. Oslovil ju, nechcela, nevedela, váhala, nebola si istá. Modlil sa a ona tiež. Zverili to Bohu, každý v svojich modlitbách. On ich vyslyšal. Spojil ich životy, navždy.
Požehnal ich, spečatili to pred jeho očami a on im doprial potomkov.
Smrteľník v svätej zemi, dostal šancu, niekoľko šancí, vstať a vrátiť sa naspäť domov. Božia náruč bola stále otvorená aj keď zavrel srdce, oči. Plameň mohol hocikedy zhasnúť, no milosrdná Božia dlaň to svetlo chránila. Veril mu aj keď on sám prestal veriť v seba. Príbehy so šťastným koncom, ktorý chytí za srdce.
12.
Duchovný pokrm je úžasným predjedlom každého chodu, ktorý zasýti žalúdok. Po tom ako sme si vypočuli pútavé svedectvo Gorana nás čakal fajnový obed našich šikovných kuchárok na ubytovni. Tá starostlivá príprava s nádychom úprimnosti a chuťou, ktorú špecificky každému jedlu vedia dať práve mamy. Ten šmrnc ťažko hľadať v nejakej reštaurácii, preto po modlitbe vďaky rozvášni všetky chuťové poháriky.
Nasýtených nás čakala krátka siesta a ďalšie prekvapenie v podobe ďalšieho programu pre našu skupinu. Tu sa strach z nepoznaného ani nachvíľu nedostavil, práve naopak. Nedočkaví a plní očakávania sme balili svoje batohy na tento trip. Príchod medzi množstvo autobusov ešte nesvedčil o tom čo nás čaká, azda len o tom, že to zaujíma viacerých.
13.
Prechodom cez turniket mi hlavou prebehol názov Jurský Park, a však schodík po schodíku bližšie bol pre mňa pripravený pohľad na niečo úžasné, čo dokázala vytvoriť príroda. Všade plno zelene a upokojujúci zvuk vody v podobe vodopádov s názvom Kravica. Pri jemnom zásahu človeka v podobe bufetu a obchodíkov so suvenírmi sa dalo dostať po drevenom moste úplne blízko k miestu kde padala z výšky voda na skaly. Na počudovanie na to, že deň pred tým pršalo a voda bola dosť studená, sa mnoho ľudí kúpalo. Pre človeka, ktorý esteticky cíti je takéto niečo pohladenie pre dušu a darom vidieť takú krásu. Minimálne u mňa vytvoril ďalšiu peknú spomienku na pekne miesto.
14.
Toľko pozitívnych chvíľ a veci navôkol, azúrová obloha a teplé slnečné lúče zahriali telo aj ducha. Po návrate naspäť nemal človek dôvod na iné, ako na úsmev. Tento večer mal špeciálny náboj, prvý krát a načas sme šli na svätú omšu. Tá sa nekonala v kostole, ale priamo za ním. To množstvo lavíc a ľudí, ktorí sa tam začali schádzať, bolo predzvesťou, že to nebude len tak hocijaká omša. Toľko národností a farieb, ale spoločný cieľ. Chváliť, prosiť a ďakovať Bohu za tento deň a tiež za tie čo prídu, a za tých, ktorí sú pre nás najdrahší. Každý si našiel svoje miesto, naladil rádio, aby mohol počúvať omšu vo svojom jazyku a mohli sme začať rozjímať. Spoločná modlitba toľkých ľudí musí mať neskutočnú silu, a po takejto bohoslužbe a prijímaní človek cíti, že dostal práve ten kus neba, ktorý každý deň stráda. Čo viac človeku treba? Ak naplnený Duchom Svätým deň začína a aj končí, má všetko čo potrebuje. Ja som to nerobil často, a niekedy vôbec, ale tu som cítil, že pred tým ako zavriem oči chcem poďakovať Bohu za požehnaný deň plný darov, ktoré som dostal. Trochu sa stíšiť a otvoriť srdce, a nechať sa viesť tou cestou k nemu.
15.
Každé ranné prebudenie je iné. Avšak keď vždy po otvorení očí pozrieš k nebu, a poďakuješ za pokojnú noc a nový deň, stane sa to akousi rutinou pred vykročením z postele. Po rannej hygiene k raňajkám okrem zvedavosti lákala aj aróma dobrého jedla. Šťavnatá zelenina, špecifická chuť kávy, chrumkavé pečivo, párky a srdečný úsmev kuchárky a čašníčky v jednej osobe.
Je to tak pri teplom rodinnom krbe sa vždy dobre sedí, aj keď okolo neho sedia ľudia, ktorých moc nepoznáš, veď niekedy stačí, že ste tu kvôli spoločným záujmom.
Tu potom všetko lepšie chutí, a ten kuchárkin úsmev nakazí všetkých prítomných elánom na štart do nového dňa.
16.
Dneska bol plán cesty predom jasný. Na výlet do prímorského mestečka Gradač sme sa všetci veľmi tešili.
Plavky, osuška a opaľovací krém v ruksaku, Duch Svätý a matka Božia v srdci, Boh so slnkom na oblohe, úsmev na perách a dobrá nálada vo vrecku. Povinná výbava zbalená a mohli sme kľudne vyraziť. Cestu som si ja osobne krátil buď rozhovorom s prisediacim alebo hudbou, ktorá je so mnou takmer na každom kroku v slúchadlách. Často krát sme sa za jazdy modlili, čo mi taktiež vôbec neprekážalo.
Keďže to nebolo priďaleko na mieste sme boli celkom rýchlo. Pohľad na azúrové more bol už od cesty fascinujúci.
17.
Cestou malým labyrintom pomedzi stromy po schodíkoch smerom dolu sme boli čoraz bližšie. Zvuk narážajúcich vĺn o breh rozhýbe fantáziu, rozbúši srdce a telo sa hneď chveje od vzrušenia. Cestou po dlhom móle si každý z nás našiel svoje miestečko. Niektorí po stromami, iní pri stánkoch so suvenírmi, no a my ostatní sme zaujali miesto kúsok ďalej kde tieň vôbec nedopadal.
Niektorí šli svoje obnažené telá rovno ovlažiť do mora. Ja som sa rozhodol zahájiť opaľovaciu sezónu, a tak som natretý krémom zvolil relax na súši.
Slnečné lúče poriadne hriali a priznám sa prvý bronz som nečinne na súši chytať dlho nevydržal. Zvuky mora lákali moje uši a pokušeniu som dlho odolávať nevydržal.
18.
Teleso ponorené do kvapaliny je nadľahčované hydrostatickou vztlakovou silou, ktorej veľkosť sa rovná tiaži kvapaliny s rovnakým objemom ako je objem ponorenej časti telesa.
Asi by som nazval prvý pokus zaplávať si všelijako inak, ale nie takto odborne. Som typ človeka, ktorý nemá rád studenú vodu, no v prípade prehriatej pokožky ochotne zatnem zuby a hor sa do vody.
Po prvom nádychu po vynorení som ucítil tu blahodarnú silu a vlahu zároveň. Áno príroda ma prijala do svojich dlaní a ja som si to veľmi užíval. Zrazu sa obavy z chladnej vody menia v odhodlanie rozpohybovať svoje ´´JA´´ a dať mu potrebnú dávku endorfínov. Druhý krát to už potom nie je také strašidelné ako predtým. Takáto nálož emócií sa zmení na fyzickú silu, a tá hravo rozhýbe končatiny a zrazu sa plavíš po mori ako koráb plný pirátov.
19.
Tak lahodne uvoľnený a parádne vybláznený som sa rozhodol, že sa predsa pôjdem prejsť po móle a obzriem sa po okolí či ma predsa len niečo nezaujme. Taká prechádzka v ušiach s príbojom vĺn má úžasne upokojujúce účinky. Po koncerte pocitov a nálad sa ozvala aj kapela zo žalúdka. Vetrom sa niesli vône miestnych špecialít, a tu som dva krát neváhal. Stačilo sa len rozhodnúť kde presne a čo konkrétne. Malá reštaurácia s útulnou terasou si hneď získala moje srdce, alebo to bola vôňa z ich kuchyne? Neviem, no fidlikanti v mojom bruchu ma presvedčili, aby som tu zakotvil a ja som teda nenamietal. Fajnový šalát s grilovaným mäskom si podmanil aj moje chuťové poháriky a ja som sa niekoľký krát na tomto výlete zamiloval do jedla. Dúšok miestneho pivka bola tá správna čerešnička na torte, za ktorú som pridal k najlepšiemu hodnoteniu spokojný úsmev ako bonus.
20.
Každý podvečer znova patril Bohu, a tie omše sa veľmi rýchlo stali dennou rutinou. Vždy sa mi tam podarilo ísť s niekym iným. Dneska to bol otec Pavol, s ktorým sme cestou hodnotili príjemné popoludnie pri mori. Omše boli v chorvátskom jazyku, no mali sme výhodu, že prostredníctvom rádia sa dali počúvať v rodnej reči každého z mnohých, ktorí prišli. Ten zástup ľudí a národností bol obdivuhodný. Zdalo sa mi, že každým dňom prichádzalo viacej ľudí. Homília kňaza mala vždy svoju hĺbku a posolstvo, a akosi zapadala do dní, ktoré som prežíval.
Každý deň stretnúť človeka, to stačí? A každý deň stretnúť Boha?
Nikdy som nad tým nerozmýšľal, možno práve až tu, kde všetko čo sa dialo do seba dokonale zapadalo. Na moje otázky som dostával odpovede. Jasné aj nejasné, mnohému som nerozumel, no napriek tomu som mal pocit, že veci sa dejú presne tak ako majú. Stretnutie s Bohom v súkromí môjho srdca, a predsa pred očami toľkých ľudí. Namotivovaný a povzbudený som pomaly prichádzal na to, že cesta sem patrí k najlepším rozhodnutiam aké som spravil.
21.
Po návrate z omše som nemal pocit, že by mal skončiť tento deň. Všetci sa ktovie kde podeli, a tak som sa rozhodol, že nebudem vysedávať v izbe a pôjdem si zabehať.
Ja a ľúbivá hudba v ušiach hore kopcom so snahou ponaháňať nejakú tu stratenú kondičku. Cestou cez krovie a jeden malý plot som sa dostal k modrému krížu. Tu sa zjavila vraj Panna Mária alebo tu zvykla hovoriť svoje posolstvá cez jedného cestovateľa z Kanady. Po krátkom prežehnaní sa som pokračoval ďalej na Podbrdo. Síce sa stmievalo, no ja som šiel ďalej až hore za ňou. Často krát som počúval kázne kňaza, ktorý chodieval za matkou Božou na koni do Levoče, a mnohokrát aj potme. Nie každý deň som na takom mieste, tak prečo sa nechať odradiť iba tmou. Čím som bol vyššie tým bola väčšia tma, ale o to lepšie to bolo priamo na vrchu. Všade tmavo a v strede vysvietená socha Panny Márie, ktorá sálala okrem žiary nevýslovný pokoj.
22.
Po tichej modlitbe a pokornej poklone sa zberali všetci pomaly dole. Šiel som aj ja, aby som nešiel posledný. Napodiv cestou dole som stretal ľudí, ktorí išli predsa ešte hore. Cestou dole som sa zarozmýšľal nad svojím životom. Pri jednom z ružencových zastavení som si sadol na kameň. Okrem ľudí ktorí chodili okolo mňa dole a hore som mal pred sebou super výhľad na vysvietené uličky a domy tam dole.
Sediac som sa započúval do piesne, ktoré mi znela v ušiach a naraz sa ma zmocnila úzkosť, prebehol mnou mráz a začal som plakať. Netušil som prečo, ale asi to práve takto malo byť. Naraz na mňa prehovoril vnútorný hlas. ´´Odpusť mu, on za to nemôže! ´´ Ničomu som nerozumel, ale mal som hneď otázku. ´´Komu? O koho sa jedná?´´ A ten hlas mi odpovedal: ´´Svojmu otcovi! ´´
Práve vtedy som všetko pochopil. Slzy, ktoré mi tiekli dolu lícami boli emócie, ktoré museli byť pochopené a precítené. Hneď som začal rozmýšľať ako ho navštívim, keď prídem domov a všetko si vysvetlíme.
Matka Božia na mňa prehovorila práve keď som to nečakal. Matka prijala v náruč dieťa čo mu prišlo pred oltár. Ona má nenechala samého a sňala zo mňa bremeno, ktoré ma tak ťažilo. Samotu v tichu naplnil pocit nadšenia, lebo ona prišla a vypočula moje prosby. Utrel som si oči a bežal šťastný naspäť. Vypol som slúchadlá a nechal prúdiť ten tok mysle, čo vo mne rozprúdila tým, že so mnou hovorila. Pred spaním som jej venoval jednu osobnú modlitbu plnú vďaky a naplnený Duchom Svätým som slastne zaspal.
23.
Ďalšie ráno bolo inakšie ako tie predtým. Vstávali sme totiž pred východom slnka. Čakala nás ďalšia výprava na pekné miesto. Cesta k vysokému bielemu krížu, ktorý bol pri pohľade z balkóna tak maličký. Kto by to bol povedal, že keď je tak málo hodín a na vôkol je ticho a ešte tma cestou na Križevac stretneme toľko ľudí. Poliaci, Česi a naša skupina sme sa míňali pri každom jednom zastavení pri výstupe ku krížu. Modlitba svätého ruženca už bola rutinou a jednohlasným prejavom nás všetkých.
Pre mňa bol ten výstup športový výkon, ktorý ma donútil správne dýchať a obozretne stúpať až na vrchol. Hodiny pribúdali a slniečko sa prebúdzalo a s ním ožívala aj príroda.
Pohľad z korún stromov na skalnatej ceste na vychádzajúcu žeravú guľu bol zase jeden z darov, kde sú slová zbytočné a duša radosťou rozkvitne. Ách, svet je krásne miesto plné maličkostí, ktoré majú veľký význam.
24.
Na vrchole Križevaca pri bielom kríži si každý individuálne našiel chvíľu na tichú vďaku za príjemne strávený čas a peknú prírodu všade okolo.
Cestou dolu skalnatým miestom mal v hlave každý vlastný pochod myšlienok. Neviem čo prúdilo hlavou ostatných, ale môžem vám povedať čo sa dialo v tej mojej.
Rozmýšlal som nad jedlom, to je taká moja vášeň haha. Mimo toho samozrejme nad ďalším programom. Bol som zvedavý, ale nepredbiehal som, povedal som si, že sa nechám prekvapiť. Veď dary a prekvapenia boli pekným spríjemnením každého z dní tu v Medžugorii.
25.
Po dobrom obede som sa plný očakávania dozvedel čo bude ďalej. Išli sme navštíviť komunitu Čenákolo. Kedysi som videl nejaké príspevky na internete, no nevedel som konkrétne o tom, čo je to za projekt.
V skratke len toľko…
Založila ho sestra Elvíra v Taliansku v roku 1983. Odvtedy sa rozšírilo do celého sveta. V tejto komunite žijú ľudia, ktorí na svojej ceste zablúdili, stratili smer a museli začať odznova. Tento nový začiatok popritom užitočná práca, modlitba a pravidelné rozhovory o svojej ceste.
Tu v malej kaplnke ku nám prehovorili dvaja ľudia zo Slovenska. Každý z nich rozpovedal svoj príbeh. Od chvíle ako sa dostali na dno, potom do komunity, a ako žijú ďalej.
Je to fascinujúce až kam zájdu chodníky človeka. Pokušenie v človeku rozdúcha tlejúce uhlíky zla, ktoré keď sa premenia na šľahajúce plamene narobia viac škody ako úžitku. Počúval som veľmi pozorne, je úctyhodné zájsť na dno svojho súkromia a povedať o sebe také osobné veci. Pozitívne veci a príbehy s dobrým koncom mám veľmi rád. Hovorí o tom aj svedectvo otca Mariana, v ktorom použil peknú myšlienku.
´´Človeka netreba milovať podľa toho koľko si zaslúži, ale podľa toho ako to potrebuje.´´
Mladý človek ľahko zíde na zlý chodník, keď sa niečo pokazí a stratí vieru. Najprv vieru v ľudí, ktorí ho sklamú alebo rania, potom vieru v seba, keď sa niečo nepodarí a stratí odvahu skúsiť to znova, a nakoniec vieru v Boha, a práve tam začína pokušenie Zlého naberať na sile. Silné zážitky pre mňa, a hlavne pokoj v hlase ľudí, ktorí nám prednášali svedčilo aj o tom, že sú na správnej ceste.
26.
Večerná omša sa opäť raz niesla v príjemnej atmosfére. Neskutočné množstvo ľudí a mnoho silných emócii pod holým nebom. Homília, ktorá zanecháva stopy v každom z nás pohladila každú dušu. Často sa mi to nestáva, ale vždy som rád ostal sedieť po omši a venoval modlitbu za moju rodinu. Ono mi to prišlo správne a užitočné poprosiť a požehnanie pre nich.
Vzadu bola veľká socha Ježiša, z ktorého vytekala tekutina. Ľudia sa tu schádzali aby sa modlili a utierali priestor kde vyvierala. Mali sme so sebou handričky a preto sme sa aj my postavili do radu ľudí, ktorí stáli v tichosti v rade a čakali na svoju chvíľku pri soche. Bolo to celkom zaujímavé. Ja som každú jednu príležitosť v tichosti bral ako možnosť hovoriť bez slov k Bohu. Mal som na to veľa príležitostí.
27.
Predposledné ráno v Medžugorii bolo slnečné, tak ako aj tie pred tým. Kohútik jarabý oznámil, že raňajky sú na stole. My sme mali dobrý apetít a zbalené plavky s osuškami a krémom na opaľovanie.
More, vlny a slnce nad hlavou. Ja mám tak rád túto spojitosť. Človek si to váži o to viac, že je to niečo iné ako doma pri bazéne. Táto prímorská konštelácia má svoje čaro. Iný vzduch, príboj vĺn a relax na pláži. Potom schladenie sa v mori. Troška sa ovlažíš a telo lepšie chytí bronz. Keď človek vyzerá ako Mexičan pri ľúbivej balkanskej hudbe chýba už len sombrero na hlave a spoločníčka do tanca.
28.
Večerná omša chystala ďalšie prekvapenie. Zoradení a usadení každý na svojom mieste som sa ja osobne tešil na homíliu, ktorá mi každý deň pasovala do mojich dní. Áno, bolo tak pekne a príjemne. Dni plné pozitívnych situácií vyvolávali príjemne emócie. Keď kňaz dočítal evanjelium začal hovoriť kázeň. Sústredene som počúval jeho slová a zrazu sa ozval nejaký výkrik. Spočiatku som si myslel, že sa mi to len zdá, no opak bol skutočnosťou. Výkriky sa stupňovali, a mňa zaujal prístup kňaza, ktorého vôbec nerozladil ten krik a dokončil čo začal. Jeho homília sa niesla davom ako vôňa koláča, ktorý s láskou a tým správnym šmrncom vie pripraviť každá starostlivá babka. Čas plynul pomaly a veľmi príjemne sa jeho slova počúvali.
Po omši sme sa dozvedeli odkiaľ šli tieto desivé výkriky. Nezdalo sa mi, že by na takomto svätom mieste niekto niekomu ubližoval, a nik by nič nespravil. Dozvedel som sa, že žena ktorá kričala bola posadnutá diablom. Stálo nad ňou viacero kňazov a exorcistov a modlili sa nad ňou. V tichu som sa zhrozeným pohľadom díval na utrápenú ženu na zemi, ktorá naraz stíchla. V duchu som si povedal: ´´Bože prosím ťa pomôž jej stratenej duši. ´´
Kňazi sa stále modlili až kým neostal ticho úplne každý, aj posledný z nich. Po chvíli ticha sa začalo tlieskať. Nevedel som prečo, no zdvihol som hlavu a pridal som sa. Keď mi niekto povedal, že sa to podarilo, ešte som celkom nerozumel čo sa stalo.
Áno, predstav si, ono sa to podarilo, a vyhnali z nej to zlo. Znova ma niečo zasiahlo tak priamo, že som zacítil takú tu radosť v žalúdku. Povedal som len: ´´Vďaka Bohu´´
29.
Každý príbeh má svoj koniec a aj my sme sa blížili k ´´finišu´´. Ráno a ranné rituály vystriedali posledný krát na tomto mieste chvíle keď najviac emócii zažíval žalúdok. Posilnenie sa pred cestou je veľmi dôležité, a preto každý podľa chuti naplnil svoje bruško dobrotami.
Čo by to bola, ale za cesta keby sa obišla bez duchovnej posily. Symbolika bola v tom, že za tak krátky čas sme mali bohoslužby na viacerých pekných miestach. Kúsok od miesta kde sme bývali bola pekná kaplnka a tam sme mali posledný krát pred cestou omšu s našim kňazom. Emócie radosti sa stupňovali, spomienky na pekne strávený čas a tiež radosť, že znovu uzrieme rodnú hrudu. Božie slovo malo otvorené dvere a spokojne som nasával každé slovo intenzívne a s pokorou.
30.
Po omši sme si spravili spoločnú fotku pri kaplnke a nasadli sme nabalení dobrou náladou do nášho presúvadla. Vždy keď cestujem domov moje podvedomie ma tam približuje. Neviem či rýchlejšie ide cesta alebo čas alebo všetko dokopy. Tešil som sa keď o mojich zážitkoch budem môcť niekomu porozprávať. Vždy som bol zvedavý aké to tam (v Medžugorii) je, lebo každý o tomto mieste hovoril po svojom. Niekedy superlatívy alebo negatívne dojmy či postrehy človek nevie správne pochopiť, a aj ja som preto rád, že mám osobnú skúsenosť, o ktorú som sa mohol s vami podeliť. Neberte moje slová negatívne prosím vás o to. Ja budem rád ak pomôžu alebo presvedčia či skôr motivujú aspoň niekoho k tomu, aby sa tam vybral a zažil to všetko individuálne a po svojom. Mne to dalo veľa a som rád, že sme sa šťastlivo dostali domov, ale teším sa, keď dostanem možnosť vrátiť sa tam znova.
+++++++++++++++++ Emotívna spoveď vyvoláva vo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty