Skutočne mám brať ohľady,
keď priestorom sa rozliehajú tvoje oči?
Ponúknu predsa rôznorodé pohľady,
nevšimnúť si ich, bol by asi zločin.
Oči poď sa so mnou v búrke báť,
oči poď počúvať tlkot môjho srdca,
oči neviem, možno, asi, snáď,
tie oči nezbedného maličkého krpca.
Oči urobme si len tak pekné „dnes“,
oči so slzou raz sa musia lúčiť,
oči viac ako priezračná voda tatranských plies,
oči čo vďačia, že mám od tvojho srdca kľúčik.
Oči, čo čelia dňu, ktorý má mraky,
oči, čo musia, môžu, chtiac či nechtiac,
oči, čo bez mrknutia sú na druhom konci mláky,
čakajúc kým na nebo hviezdy privolajú mesiac.
Vždy keď sa vonku zvečerí,
ustane tok všetkých slov,
duša sa vyzlečie do naha a telo je plné pyžama,
ty vstúpiš do REM dverí,
čo odvedú ťa do ríše snov.
Do duše brána sú každé oči,
tak otvor ak si na to trúfaš,
padať a rásť ísť ba aj skočiť,
vždy keď si si istá a máš na to guráž.
Celá debata | RSS tejto debaty