Najkrajšia láska vznikla pri počatí mamy, keď nebola opätovaná, spôsobila mnohé rany, hocikto iný by šiel ďalej, no nie s nami, ty si to nevzdala a vychovala si z nás chlapov, za to ťa ľúbime a ďakujeme tebe, mami. Mnohokrát si na nás mala hnev, krik a šant prehlušil aj spevy vtákov, s výpraskom prišiel leopardí rev, po chvíli ticha malých darebákov, impulz sťa silný […]

Všedný deň a predsa nevšedný, slzy čo padajú na rozpálenú zem, spomienky čo ešte nezbledli, pocítiť dali mi, ďalej nevládzem. Dlhý čas v tichosti, navôkol nič, jak čudák bokom bez slova žijem, uplietol som si na seba bič, a tým ma život neúnavne bije. Bez chuti na hocičo, s nádejou na nejaký zvuk, do života o ničom, impulz, dôvod, ruch.

Ak nájde človek hĺbku v daždi, vie ho prijať tak inakšie, ako ten čo skryje sa pod dáždnik. Ten dáždik je predsa viac, ako pochod prázdny, možno skôr výkrik z hora rázny, aby aj plač nebies človek vychutnal si v bázni. Zavrieť oči a otvoriť uši, nechať sa preniknúť melódiou prírody, vonkajším vplyvom sa nenechať rušiť, s rozhodnutím naložiť sa do pohody. […]

Rastieš a zreješ ako mladý strom, v korune objavili sa aj prvé kvety, niečím novým naplnil by si svoj dom, spolu s niekým, kto pozná všetky tvoje svety. Nie však len piatok večer, keď po pár drinkoch príde eufória, ale každé ráno, s vášňou, kde je cítiť vzájomná elektrika, nie chrumkavá, taká až moc, z ktorej sa vykľuje semetrika, s ktorou prítomnosť sa stane […]

Za tichých tónov lutny, spozornel na streche vtáctva kŕdeľ, avšak ty mi prezraď, čo si taký smutný, cesta v slzách nemusí byť doživotný údel. Denne sa hneváš, že na sebe nosíš viacej tuku, objímaš vankúše, nechce sa ti hore vstať, z postele za cieľmi naťahuješ ruku, […]

Po ceste životom v tejto dobe zlej, keď pokušenie každé svedomie zmieta, srdce na dlani mnoho krát donesieš tej, ktorá sa tvári ako keby bola cudzia teta. Srdce sa rozbilo na malé časti, lepiť si začal, no chcelo by to ruky pomocné, city na franforce zo sklamania z lásky, leukoplast súcitu a dlahu pochopenia žiada sa ti, na tvoje srdce, ktoré je tak nemocné. Smútok odetý do […]

Ten čo má náruč lásky pre teba, pozná aj slová tvrdšie ako päsť, tie keď v zlosti vychrlí zo seba, chuť máš si šesť švestiek vziať a odísť preč. Otvoriť srdce, ukázať jazvy asi bola chyba, on práve do nich pichá otrávený nôž, trepať sa začneš sťa na suchu ryba, chuť do žitia uberie ti bohapustá lož. Na telo ranené najlepší obklad, pokorný ránhojič […]

Deň začal potme, ľahké vločky pohladili zem, nechce sa mi, no práca vraj šľachtí žijúcich, presun som zvládol s ťažkosťami, predsa len , dumám čo bude ďalej, tíško kávu pijúci. Rozhovor nenaplnil prázdno tohto rána, zašiel som späť do svojho úkrytu, duša sa mysle po chvíli zádumčivej opýtala: ´´Hudba je to, kvôli čomu slimák-TY opustíš ulitu? Ani obed nie […]

Pokorne sklonená v chráme počúva kázne, nepokoj lomcuje telom plným bázne, z modlitby úprimnej vykríkla rázne, Prečo práve mne, to myslíš vážne? Zobral si ku sebe anjela, čo strážil ma tu na zemi, asi bol tento svet preňho príliš zlý, ale prečo práve mne, tak povedz mi?! Prečo sa rozísť musia tí, čo spolu žili svoje sny? Svetielko v dlani žiari sťa rozkvitnutá […]

Usmiala si sa, mne zrazu ostalo teplo, mám rád keď v duši zavládne leto, myšlienok tok na positive vibe preplo, tak ťa mám rád, aj práve preto. U teba, s tebou som ako v siedmom nebi, tendenciu nemám riadiť sa vlastným postojom, a ani riešiť konšpirácie, že čo keby, lebo ja sa cítim dobre, keď sa veci dejú po tvojom. Prameňom lásky sme si ovlažili pery, ochotne priznávam […]